Vo vzduchu cítim jeseň.

Viem, že je august, že máme oficiálne leto a ešte pár dní prázdnin, ale necítite už tú jeseň? Moja práca je vždy o sezónu dopredu. V lete už vymýšľam, tvorím a fotím novinky na jeseň. Až je niekedy humorné, ako keď mi tečie dolu chrbtom od horka, znášam deky, sveter, sviečky, čaj... :D Keby ma niekto videl sem tam, hotová groteska. Tak tomu bolo aj tento rok a s Rudkom sme sa dali na tému húb, malín, šípok a iných jesenných darov prírody. Tento rok to bolo, ale jednoduchšie s fotením, lebo vonku sa pred pár dňami ochladilo a moje vychádzky do prírody ma viac naladili na to fotenie. Tu u nás vonku už pár dní vládne melancholická nálada. Ochladilo sa a sem tam zaprší.

Nie je to ešte tá typická farebná jeseň, ale teda kúriť v auguste...to sme tu dávno nemali. O to viac ma baví taká tá nálada zberania, zavárania, sušenia, sviečka večer na stole. V dome vôňa sušených húb, ktorá aspoň prerazila smrad spáleného hrnca od varenia šošovice :D Aj takéto veci sa mi občas stanú, keď sa v ateliéri zaberiem do roboty a zabudnem, že v dome varím. Výhody a nevýhody práce doma. Stratíte pojem o tom, či ste ešte v robote, alebo doma. Začne sa to sem tam zlievať a občas by to chcelo nejakého zodpovedného šéfa, čo by mi to kočíroval. ;)

Tak sa niekedy strácam v čase...keď príde muž a povie, mám to natlačené, keď budeš mať čas, nafotíš? A mne už hlava nie, skôr ani to neviem povedať čo...možno intuícia, možno srdce, možno spomienky z detstva, možno sen o takom tom jednoduchom bytí v súlade s prírodou...našepkáva a zrazu je to. Zrazu je fotka, ktorá je mojou predstavou o takomto bytí.

Ale späť k letu, ktoré je ešte teda oficiálne tu. Leto bolo pre nás s mužom obdobím spomalenia. A uvedomovania si, kde ešte môžeme spomaliť, kde na seba tlačíme, kde ešte nevieme povedať nie...Veľa mi písavate, že ideme ako píla. A ozaj ste mali pravdu a ja si to veľmi cením, že nám to troška otvorilo oči a učíme sa oddychovať a nenechať sa uniesť tým, že bývame v svojej práci, alebo pracujeme v svojej domácnosti. Nájsť a hlavne rozlíšiť kedy sme v robote a kedy doma. Koľko krát sa večer pristihneme, že dolaďujeme tak ako napríklad tieto huby a je jedenásť večer. Veľmi nás to baví a to je asi dobrá výhovorka :D, ale ozaj sa budeme musieť polepšiť ;) Tak, ale potom tá spokojnosť na chvíľu, až nás neprepadne ďalšia tvorivá múza...stojí za to.

A keď už je ozaj toho veľa, ,,ujdeme,, na chalupu. :D Tam sa vždy zastaví čas. Žiaden pc, žiadne prádlo, záhrada atď. Len také to jednoduché bytie. Aj maľovanie je tam o inom. Zbožňujem tie hory tam, sú také iné ako tu doma. Tu sú krásne lúky a výhľady, tam máme hory ako v rozprávke, kde je všetko zelené s machom a papradím.

Vonku v altánku mi nevadí ani maľovať to isté aj dva krát :D. A ešte, keď v košíku čakajú huby na sušenie. Dobití energiou, s pár uvedomeniami, kde chceme smerovať a kam nie, môžeme ísť domov a pokračovať možno zase trocha inak, ale s nadšením ako predtým.

A z takým nadšením, vznikne napríklad nový stolík, ktorý som si vysnívala ku nám na chodbu a asi nejak bude musieť zostať v altánku, kde mu to moc sekne ;). Rudkovi hovorím, nech to urobí z najškaredšieho dreva čo máme :D a teda poviem vám, že mne sa to tak luuubi, je tam skrátka život v tom dreve. Krovsanom ho namoril, tak hádam bude slúžiť ešte pár rokov ;)

Joj tak sa mi ľúbi, dúfam, že Muro nebude v tej polici spávať...lebo ja mám v úmysle tam vankúše a deky odkladať. ;)

Nedalo mi to a musela som tam hneď aj niečo nafotiť samozrejme...a orech mne teda k jeseni patrí. A celkovo stromy na jeseň, keď lístie sa sfarbuje a potom pred zimou opadne. Veľa z vás ma pozná ako zbožňujem konáre a halúzky. Nielen maľovať, ale aj doma len tak do vázy si dávať.

Tak ako aj na tejto staršej fotke ;)

Suché steblá tráv, šišky...to sú moje poklady, za ktoré vždy, keď si ich beriem z prírody jej ďakujem. Zvyknete aj vy ďakovať za tieto dary?

Ja sa teda snažím skoro vždy a aj celkovo pristupovať k prírode s úctou. Zbožňujem tam chodiť sama a len tak počúvať, zase kúsok ísť a zastaviť. Vie ma priviesť späť ku mne. Aby som zostala verná svojej idei, kde nechrlím kusy a nehádžem ich do igelitových sáčkov, aby to bolo rýchlo vybavené...ale pekne pomaly s takým tým mojim vyhraním sa s danou vecou až do posledného úkonu ako je zabalenie a odoslanie. Aby ste aj vy mali doma kúsok nás a toho nášho nadšenia pre to čo robíme. A možno tam bude aj tá vôňa spálenej šošovice :D

Prajeme pekné dni ;)